Má spolužiačku, ktorá sa volá Andrea. Ich vzájomné vzťahy boli formálne, občas pokecali, ako spolužiaci, nič viac. Na jednom z predmetov dostali za úlohu vypracovať seminárnu prácu. Bola to pomerne náročná téma, niektorí si nevedeli dať rady s touto prácou. Medzi nich patrila aj Aďa. Práca sa skladala z dvoch častí, teoretickej a praktickej. Teoretická zahŕňala určitú charakteristiku spracovávanej problematiky, rôzne výpočty, praktická časť zase grafické znázornenie vypočítaných údajov.
Aďa teda poprosila Martina, či by jej s touto prácou nepomohol. Poslala mu email, v ktorom ho žiadala o pomoc a za odmenu mu sľúbila to, čo bude chcieť, pekne to aj rozpísala: cigarety, alkohol, peniaze...Len aby jej s tou prácou pomohol.
Maťo súhlasil, že jej pomôže a Ade vypracoval skoro celú teoretickú časť práce s tým, že praktickú - menej náročnú časť si vypracuje sama. Poslal jej to emailom, ale Maťa sa opäť ozvala, že aj tá praktická časť jej robí problémy, či by nebol ochotný jej pomôcť aj s touto časťou, veď odmena ho neminie.
Pri nasledujúcej prednáške Aďa osobne Martina poprosila o pomoc pri spracovaní seminárky. Martin, napriek svojej vyťaženosti súhlasil. Aďa mu opäť sľubovala všetko možné - spomínané cigarety, fľaše alkoholu, peniaze. Martin povedal, že za odmenu ho môže pozvať na obed, na pizzu, to by „bodlo", on nemá záujem o peniaze, ani alkohol, či cigarety, veď aj tak on nefajčí.
A tak sa dal do práce. Vypracoval aj praktickú časť, ktorú Aďa na poslednej prednáške z tohto predmetu odovzdala, aby mohla absolvovať skúšku. Prednášajúci docent mal síce nejaké výhrady k práci, ale po ústnej konzultácii ju uznal a Aďa mohla absolvovať skúšku. Aďa mu veľmi ďakovala a povedala, že potom sa s ním vyrovná.
Aj Maťo bol rád, veď bola to jeho práca, bola v poriadku a Ade - svojej spolužiačke pomohol. Veď doteraz platilo v ich krúžku pravidlo, že si všetci navzájom pomáhajú ako môžu, tak prečo nie?
Na ďalšom stretnutí po prednáške prišla Aďa za Martinom, aby sa s ním vyrovnala.
Ako odmenu mu priniesla 2 kusy DVD s napálenými nejakými filmami s vetou, že to má za vypracovanie tej seminárnej práce.
Martin ostal ako obarený, nevedel, čo má povedať, nezmohol sa ani na slovo. Z obeda, či pizze nebolo teda nič, tobôž nie zo sľubovaných cigariet, alkoholu, či peňazí.
Práca, nad ktorou strávil Martin cca 5 hodín Aďa ohodnotila dvoma trápnymi DVD s filmami (z roku 2006 na najlacnejších DVD nosičoch, ktorých hodnota je tak 30 korún).
Martin rád pomohol, tu ako vďaka stačilo úprimné, jednoduché ďakujem s milým úsmevom a vďakou. Nič viac, nič menej. A keď už teda Aďa vedela, že chcel ísť na pizzu, či obed, mala mu povedať, jednoducho a úprimne, že to nepôjde a vysvetliť dôvody. Veď obaja sú dospelí ľudia a pochopia.
Nuž, aj toto svedčí o kolegialite, tímovom duchu, kamarátstve a férovosti človeka a jeho „proklamovanej" vďačnosti.
Maťo sa na vlastnej koži presvedčil o platnosti starého pravidla: pre dobrotu na žebrotu.
P.S. Mená v tomto príbehu sú zmenené.