Berto je vyučený elektrikár a tak prišiel pomôcť bratrancovi na stavbu rodinného domu s elektroinštaláciou. Na Slovensko chodí aspoň jedenkrát za rok, on hovorí, že ide domov. Slovensko stále považuje za svoj domov, napriek tak dlhému času, strávenému v Čechách.
Tentokrát prišiel so svojou manželkou a dvoma vnúčencami - Alenkou (5 rokov) a Alešom (3 roky).
Dedko Bernard teda chodil na stavbu a deti s babkou Helenou boli doma. My sme im pripravili program, aby sa nenudili. Večer sa vždy stretla celá rodina, každý večer prišiel niektorý zo súrodencov, aby sa stretol s bratom.
Malých „Čechov" sme zverili na starosť neteriam, ktoré sú už väčšie, aby sa s nimi hrali, po príchode z práce som sa aj ja snažil prísť za deťmi a vždy sme niečo nové vymysleli - napr. pozeranie rozprávok, hra na schovávačku, atď.
Alenka a Aleš si zvykli oslovovať mňa a aj všetkých starších STREJDO. Hoci im babka a aj ostatní vysvetlili, že pokojne nás môžu oslovovať menom, im sa páčilo strejdo. Preto som si aj ja musel zvyknúť, že budem strejdo, že 5 dní musím na tieto decká hovoriť po česky, lebo po slovensky rozumeli veľmi slabo.
Posledný deň pobytu sa blížil. V sobotu, keď už bolo všetko na stavbe hotové a dokončené, rozhodli sme sa ísť na prechádzku - najskôr som sa vybral ja s deckami a psami do parku a potom celá rodinná „tlupa" na cintorín. Na cintorín išli aj deti - Aleš a Alenka, ako aj naše netere.
Cesta na cintorín je dlhá, Aleša začali pobolievať nohy, preto ho z času na čas niekto zobral na plecia a chvíľu niesol, aby si oddýchol. Cesta bola pre neho hneď o niečo zaujímavejšia.
Keď sme sa vracali späť domov, určitý úsek sme šli aj po ceste, okolo nás prechádzali autá. Zrazu išlo jedno biele auto, vodičom bol môj kamarát, ktorý mi na pozdrav zamával. Tak som aj ja zdvihol ruku na pozdrav.
Malý Aleš sa ma opýtal: „Strejdo, kdo to byl?" Vieš, Aleško, to bol môj kamarát, tak som mu odpovedal. Aleš ostal chvíľu ticho a potom vravel: „Strejdo, aj ty jsi můj kamarát.
Ostal som chvíľu ticho zase ja a uvažoval som nad jeho slovami, lebo som to nečakal od trojročného chlapca.
A potom prišla najkrajšia veta posledných dní, ktorá vyšla z úst malého Aleška. Znela takto:
„Strejdo, já te mám moc rád..."
